PRAHA, PETR ČECH A VTIPNO-SMUTNÝ SEX 2013

Petr Hugo ŠLIK: Den kdy se potkali

HODNOTENIE: 70%

Útla knižka Den kdy se potkali od českého spisovateľa Petra H. Šlika, ktorú ako horúcu novinku vydalo nakladateľstvo Motto, svojou obálkou a romantickým názvom môže evokovať nejakú prvoplánovú lovestory. Nedajte sa však zmýliť. Ako sám Šlik napísal: „pěkná svižní novelka“ pod zdanlivým plášťom jednoduchého príbehu ukrýva oveľa viac…

Niekedy potrebujem knižky na svoj tzv. „speed reading“. Zväčša po takých knihách siaham po dočítaní ťažkej detektívky alebo rozsiahlejšieho románu, aby som si prečistila hlavu. Sú to knihy na reset knihomolskej duše. A preto musia byť krátke, priamočiare a jasné. A tieto kritériá Šlikova kniha spĺňa na 100% - máte ju prečítanú za pár hodín.

Dej zachytáva jeden jediný deň muža a ženy v Prahe  – Petra Čecha a Lucie. Petr Čech žije so svojou mamou, lebo nie je schopný postarať sa sám o seba. Jeho príbeh je zároveň popretkávaný spomienkami Petrovej matky, v ktorých sa na chvíľu vrátíme k spartakiáde a socializmu. V celom príbehu autor používa celé meno hlavného hrdiny a nie náhodou si zvolil priezvisko Čech… A neviem sa zbaviť pocitu, že postava Petra Čecha je v niektorých odtieňoch silne autobiografická.

Veronika, ženská postava príbehu je klasická mladá „single“ z veľkomesta, ktorá pracuje ako asistentka riaditeľa, býva so svojou mačkou a voľné chvíle trávi úmornými hodinami zumby, mamby a obdobnými súčasnými „trendy“ tréningami. Medzitým sa pláca medzi telefonickými rozhovormi so svojou rodinou, kamarátkami a rieši obvyklé ženské ťažkosti so vzťahmi.

V deji žiadne nápadné zvraty nečakajte, v knihe ide skôr o vyvolanie určitého efektu. Šlikovi ide o reakciu, tichý protest, nastavenie zrkadla. Nepíše okato, neukazuje prstom, všetko jednoducho zabalí do zdanlivo obyčejného príbehu.

To čo je podstatné nájdete niekde v pozadí, medzi riadkami. To nevypovedané autor zdôrazňuje cez drobnosti, ktoré zaniesol do života postáv. Rozpráva o povrchnosti materiálneho konzumného sveta až po prázdnotu v ľudských vzťahoch a nevzťahoch,  samote… O tom, že i keď máte priateľa, deti, nakoniec vždy ostávate samy.

Zvony svaté Ludmily vyzváněli práve jedenáct hodin. Bylo chladno, ulice Jugoslávská byla prázdná, jen před obchodem s elektronikou ležel a chodníku jakýsi opilec. Petr ho opatrně překročil a kráčel dál, přestože by si ze všeho nejraději lehl hned vedle něho. Cítil se všemi opuštěný.

Jeho opisy každenného života v Prahe sú skvelé. Konkrétne známe pražské lokály, krčmy, kiná, budovy a ulice, všetko autor pekne nechal na svojom reálnom mieste a dosadil svoje postavy, aby im tak vdýchol ešte väčšiu dávku autenticity. Mám rada, keď postavy v knihách ožívajú na miestach, ktoré osobne poznám. Mám  pocit, že by som ich tam mohla stretnúť.

Veľmi ma bavia jeho opisy všedných úkonov:

Když se vrátila do kuchyně, dolila si kávu s mlékem (polotučným) a osladila ji třtinovým cukrem. Smíchala si ovesné vločky s jogurtem (nízkotučným) a začala snídat. Bohužel, zrovna v tu chvíli se hudební dramaturg Radiožurnálu rozhodl zpříjemnit svým posluchačům ráno kterousi písní od skupiny Elán.

A navyše je vtipný:

„U jedněch prášků je v českým návodu napsáno, že se mám vyvarovat jakékoliv náklonnosti. Trošku jsem tápala, co to jako znamená, ale na druhý straně je ještě slovenská verze a tam je napsaný, že prostě nemám mít pohlavní styk. Ještě že ti Slováci mluvěj jasně.“

Šlik opisuje príbeh, ale v pozadí sa odohráva niečo veľmi melancholického. Je to tým o čom a ako autor píše. Neviem ako sa mu to podarilo, ale napriek tomu, že na prvý pohľad sa vám príbeh bude zdať ako ľahký, pružný, svieži a dynamický, tak v skutočnosti si po dočítaní knihy poviete, že je to vlastne smutný príbeh.

Kniha funguje ako nenápadné memento, smutné zrkadlo, krutý zápisník dnešnej doby. Verne opisuje pražský život pracujúch ľudí, ktorí neustále po niečom túžia, večne nie sú spokojní, stratení, vlastne v konečnom dôsledku ani nevedia čo hľadajú. Len sa snažia vyplniť tú prázdnotu, bojujú s financiami, vzťahmi v rodine a neustálym pocitom toho, že „tí druhí“ sa majú lepšie.

Za to musím dať autorovi hold, nakoľko má nesmierny talent na zachytenie nálady a prvkov súčasného sveta. Kniha sa číta veľmi ľahko, jeho štýl je mierny, akoby písal slohovú prácu do školy.

Núti vás zamyslieť nad tým, čo vlastne robíme a čo je v živote dôležité.

Pretože to môže byť príbeh každého z nás…

* Čo mi prišlo ako dobrý nápad a originálny zvrat je, že sa v závere dozviete niečo viac o zrode samotnej knihy. Nechcem  tu zbytočne vypúšťať spoiler, ale prišlo mi to vtipné a osobné…  akási barlička pre čitateľov, vtipná vsuvka, ktorá vám pomôže pochopiť určité atributy knižky…

Petr Hugo ŠLIK

Hudobník, pôvodným zamestnaním zememerač, hudobník a textár. Okrem básní a poviedok doposiaľ vydal tri beletristické knihy: Stín Černého motýla, Strach pod Karpaty a 14 míču pro Bohemians. Žije v Roztokách u Prahy.