Nórsko, 2014, 96 min
Film „Slepá“ má silno
severský a chladný dych.
Všetko v ňom je
chladné. Byty, ulice, vzduch, oči, vlasy žien…
Nie nadarmo tento
snímok získal na minuloročnom filmovom festivale Sundance cenu za najlepší
scenár a najlepší hraný film. Režisér Eskil Vogt rozohral dráždivú hru s divákom
a svojou hlavnou hrdinkou, ktorá svojou výstrednou predstavivosťou zbúrala
veškerý systém narácie filmu.
Žena bojujúca po náhlej
strate zraku so svojou novou realitou, novým bytom, manželom, svojimi predstavami.
Celé dni zavretá v takmer ešte nezariadenom bielom, poloprázdnom byte,
ktorý poskytuje zdanlivé bezpečie…
Paradoxom je, že hlavná
postava k svojmu handikepu pristupuje s prekvapivým nadhľadom a akoby
si nechcela uvedomiť, že je skutočne slepá.
Stereotýpiu otupujúcich
všedných dní si kráti písaním príbehu, ktorý sa pomaly začína prelínať s jej reálnym životom. Neskutočne ma bavila režisérova ambícia hrať sa s divákom na
schovávačku, dokonale nás pliesť každou novou scénou. Dejové línie sa vzájomne pretínali,
strih bol vyvodený do dokonalosti.
Pobavila
ma scéna, kde dve postavy, ktoré sme na začiatku videli rozprávať sa v kaviarni
a kamera ich brala oba v jednom obraze, odrazu kamera začala brať každého
zvlášť, kým jeden z nich sedel v tramvaji a druhý ešte stále v kaviarni.
V koncepte deja mi to prišlo nesmierne osviežujúce a vtipné.
Inšpirujúce boli dlhé,
pomalé, kľudné zábery na ruky slepej ženy. Veľmi jemná a delikátna práca s kamerou a musím
pochváliť aj stvárnenie hlavnej postavy herečkou Ellen Dorrit Petersen, ktorá
do postavy vniesla nešťastnú zlomyselnosť a neutíchajúcu vytrvalú skľúčenosť.
Scény dramaticky
podfarbuje klavírna hudba Henka Hofstede-ho, ktorá sa nádherne miesila zo
snovými zábermi stromov, náhľadmi na sediacu hlavnú postavu, bola v tom nejaká
zlomená romantika, spleen, chladné čaro.
Oceňujem nepatetický
náhľad na tému a absurdný čierny humor.
Pointa filmu nakoniec
spočíva v miernom klišé vyvrcholení, v odkaze na lásku, bez ktorej sa nedá
žiť, nech už sa ľudia nachádzajú v akejkoľvek životnej situácii.
Príbehy jednotlivých
postáv opisujú životy osamelých ľudí, ktorí sa strácajú vo svojich vysnených predstavách
konfrontovaní realitou a svojou vlastnou nemohúcnosťou.
Vynikajúca sonda do
súčasnej spoločnosti a jej slepej túžby po láske.
Ja som sa bola na filme
pozrieť sama.
A myslím, že na rande
sama so sebou bol tento film ako stvorený...
HODNOTENIE: 90% jak
lusk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára