pondelok 8. júna 2015

BLIND / SLEPÁ

Nórsko, 2014, 96 min


Film „Slepá“ má silno severský a chladný dych.

Všetko v ňom je chladné. Byty, ulice, vzduch, oči, vlasy žien…

Nie nadarmo tento snímok získal na minuloročnom filmovom festivale Sundance cenu za najlepší scenár a najlepší hraný film. Režisér Eskil Vogt rozohral dráždivú hru s divákom a svojou hlavnou hrdinkou, ktorá svojou výstrednou predstavivosťou zbúrala veškerý systém narácie filmu.

Žena bojujúca po náhlej strate zraku so svojou novou realitou, novým bytom, manželom, svojimi predstavami. Celé dni zavretá v takmer ešte nezariadenom bielom, poloprázdnom byte, ktorý poskytuje zdanlivé bezpečie…

Paradoxom je, že hlavná postava k svojmu handikepu pristupuje s prekvapivým nadhľadom a akoby si nechcela uvedomiť, že je skutočne slepá.

Stereotýpiu otupujúcich všedných dní si kráti písaním príbehu, ktorý sa pomaly začína prelínať s jej reálnym životom. Neskutočne ma bavila režisérova ambícia hrať sa s divákom na schovávačku, dokonale nás pliesť každou novou scénou.  Dejové línie sa vzájomne pretínali, strih bol vyvodený do dokonalosti.


Pobavila ma scéna, kde dve postavy, ktoré sme na začiatku videli rozprávať sa v kaviarni a kamera ich brala oba v jednom obraze, odrazu kamera začala brať každého zvlášť, kým jeden z nich sedel v tramvaji a druhý ešte stále v kaviarni. V koncepte deja mi to prišlo nesmierne osviežujúce a vtipné

Inšpirujúce boli dlhé, pomalé, kľudné zábery na ruky slepej ženy. Veľmi jemná  a delikátna práca s kamerou a musím pochváliť aj stvárnenie hlavnej postavy herečkou Ellen Dorrit Petersen, ktorá do postavy vniesla nešťastnú zlomyselnosť a neutíchajúcu vytrvalú skľúčenosť.

Scény dramaticky podfarbuje klavírna hudba Henka Hofstede-ho, ktorá sa nádherne miesila zo snovými zábermi stromov, náhľadmi na sediacu hlavnú postavu, bola v tom nejaká zlomená romantika, spleen, chladné čaro.


Oceňujem nepatetický náhľad na tému a absurdný čierny humor.

Pointa filmu nakoniec spočíva v miernom klišé vyvrcholení, v odkaze na lásku, bez ktorej sa nedá žiť, nech už sa ľudia nachádzajú v akejkoľvek životnej situácii.

Príbehy jednotlivých postáv opisujú životy osamelých ľudí, ktorí sa strácajú vo svojich vysnených predstavách konfrontovaní realitou a svojou vlastnou nemohúcnosťou.

Vynikajúca sonda do súčasnej spoločnosti a jej slepej túžby po láske.  

Ja som sa bola na filme pozrieť sama.

A myslím, že na rande sama so sebou bol tento film ako stvorený...


HODNOTENIE: 90% jak lusk



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára