KNIHA O TUNIAKOCH, MORI A O TOM, ŽE VŠETKY KNIHY OD DESCARTESA TREBA SPÁLIŤ

Sabina Bermanová: Žena, která se ponořila do srdce světa

Objavila som ju v jednom z tých dní, keď nemáte peniaze, ste pred výplatou a predsa sa trepete do kníhkupectva s úmyslom "idem sa len pozrieť", ale už aj tak viete, že svoje posledné obetujete zase na knižku. Zamierila som k obrovskej drevenej krabico-polici na kolieskach, kde sa zvyknem hrabať v akciových knihách. Povačšinou nestoja za nič, ale táto ma okamžite zaujala svojou jemnou obálkou, na ktorej sa leskli tuniaky plávajúce cez celú titulku. Najprv som si pomyslela, že to bude asi nejaká gýčová nasladlá blbosť, ale úvod začínal poeticky a nejako divne. Dobré znamenie. A bola tam jedna jediná. No nechám ju tam? Zaplatila som 48,-Kč a spokojne som si vykročila domov. 

Knižka sa mi dlho sušila na poličke, pokúšala som sa ju začat čítat, ale akosi som sa nevedela chytiť. Tak som to nechala tak. Až jeden víkend v polozúfalstve a túžbe po nejakom ľahšom čítaní som ju našla, skoro som na ňu už zabudla. Dala som jej ešte šancu...

Dopredu vás upozorňujem, že ak nemáte rada snivé romány, tuniakov, divné outsiderské dievčenské charaktery, more a zvieratá, tak sa do tejto knihy ani nepúšťajte.

Autorka opisuje zdanlivo obyčajný príbeh Isabelle, ktorá prichádza do mexického mesta Mazatlán, aby prevzala svoje dedičstvo - továrňu na tuniaky. V dome svojej zosnulej sestry nachádza špinavé, osamelé, divoké dievčatko, ktoré vydáva len akési čudesné zvuky a kŕmi sa pieskom z pláže.





Isabelle sa rozhodne dievčatko "zdomestikovať" a vďaka jej občas i kruto doslednej a vytrvalej starostlivosti sa autistické dievča Karen naučí pomaly písať, čítať a zčasti komunikovať s vonkajším svetom. Jej niektoré duševné vlastnosti sú na úrovni idiota, ale ako to u autistov býva zvykom, vyniká inými nevšednými schopnosťami. Karen sa zamiluje do zvierat a snaží sa vynájsť humánny a ekologický sposob zabíjania tuniakov, nakoľko sa nedokáže stotožniť s krutosťou prevádzanou na zvieratách. Je oduševnelá vegetariánka, relaxuje zavesením sa na strop v potápačskej výstroji všade kde to ide, nosí zásadne vlasy ostrihané na ježka, nepodáva si s nikým ruku, kreslí 7-metrové plány s najmenšími detailami, má geniálnu fotografickú pamať a je mimoriadne tvrdohlavá.

Celým románom sa prelínajú neuveriteľne krásne opisy mora:

"...viděla jsem moře, lesklé a zlaté v odpoledním světle, jakoby by bylo ze vzduchu, moře tekutého světla, a nebe bylo světlemodré, teměř bílé. Občas v dálce proplula plachetnice a zmizela za obzorem. Občas se v modři nebe objevilo V černých ptáků, a pak se rozplynulo."

Ok, pre niekoho toto može byť príšerný gýč, ale mne sa tieto opisy neskutočne páčia. Kniha je takýchto obrazov plná. Pre romantické duše ako vyrobené.

Atmoféra prostredia továrne na tuniaky je vykreslená tak hodnoverne, že priamo cítite ten slaný rybí zápach a šumenie mora. Román mi pripomínal leto a z každej stránky hrialo slnko. Obľúbila som si milo šialený charakter Karen, ktorej autizmus ju dostáva do niekedy až komických situácií.

Príbeh je popretkávaný Kareninými filozofickými úvahami, v ktorých rozoberá Darwina, Einsteina a nenávideného Descartesa:

"Descartes píše: "Myslím, tedy jsem." To je rozhodně a evidentně hloupost. Kdokoli, kdo má oči v hlavě, ví, že jakákoli věc nejdřív je, a potom dělá další věci, například mává křídly nebo dýchá nebo rozptyluje svůj pyl nebo myslí. Lidská bytost jako kterákoliv jiná věc, která existuje, nejdřív existuje, a potom občas myslí. Důkazem toho je, že Já jsem viděla mnoho lidských bytostí existovat, když spali, a slyšela jsem o jiných, kteří existovali, když už byli mrtví."

Jej myšlienky majú zmysel a čitateľovi dávajú priestor na zamyslenie sa. Páčilo sa mi, že je kniha písaná akoby Karen bola v neustálom kontakte s čitateľom. Niekoľkokrát sa na konci jednotlivých kapitol objavuje priame oslovenie: "Jdu si pro další sklenici vody." Je to príjemné a autentické, máte pocit, že ten príbeh píše pre vás. Hm, píše... skor rozpráva.

Najviac ma bavili časti z jej dospievania, vtipné momenty, ktoré vznikali, keď sa učila rozprávať, opisy situácií z jej štúdií na univerzite, zoznámenie sa s automatickým záchodom v luxusnom tokijskom hoteli a s tým spojená prvá sexuálna skúsenosť. Všetky tieto kapitoly boli mimoriadne zábavné a dobre sa čítali.

Autorka pomerne dobre dokázala vniknúť do hlavy autistického človeka a vykresliť divné videnie sveta, ktoré je vo svojej podstate nesmierne poetické, citlivé, jednoduché a živé. Vety sú niekedy poskladané tak, akoby ste čítali báseň. Čo i len jednou vetou dokáže Bermanová vytvoriť krásne obrazy.

"Chceš vidět, jestli se moři zahojila rána."

V závere akoby kniha trochu stratila spád, zatrnula v slepom bode. Škoda, príbeh by si bol zaslúžil hodnotnejšiu bodku. Mne pripadal koniec až príliš otvorený, akoby spisovateľka bola unavená príbeh dokončiť... Každopádne je to veľmi dobrá oddychovka na víkend, žiadnu vážnejšiu vedu od knižky nečakajte. A je tam toho skutočne veľmi veľmi veľa písané o tuniakoch....

Apropo, vedeli ste, že tuniaky nikdy nespia? .-)

Knižku si možete kúpiť napríklad tu: http://www.jota.cz/beletrie/zena-ktera-se-ponorila-do-srdce-sveta/

HODNOTENIE: 60%

PS: Moj podarený notebook sa rozhodol, že proste prestane písať makčene, dĺžne a ostatné interpunkčné znamienka, takže texty budú také všelijaké, za čo sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa mi to časom podarí vyriešiť.

Zdroj obrázkov: tumblr.com